Ako sa má Antarktída v roku 2020?

Antarktída je pozoruhodný kontinent – vzdialený, nepriateľský a neobývaný. Tento zamrznutý kontinent je kľúčom k pochopeniu toho, ako náš svet funguje a aký je jeho dosah. Má výrazný vplyv na zemskú klímu a oceánske systémy. V uzamknutej štyri kilometre hrubej ľadovej pokrývke je jedinečný záznam toho, aké bolo podnebie našej planéty za posledný jeden milión rokov. Z tejto pokrývky však začína riadne ubúdať.

Tomu nasvedčuje aj správa zo 6. februára 2020, podľa ktorej Argentínska časť Antarktídy zaznamenala najteplejší deň v histórii meraní a to s teplotou 18,3 stupňa Celzia. Prekonala tak doterajší rekord 17,5 stupňa Celzia z marca 2015. Informovala o tom argentínska Národná meteorologická služba.

V tomto článku si teda predstavíme aktuálny stav, v ktorom sa Antarktída nachádza a čo ju ešte čaká. Na začiatok však trochu histórie, aby sme pochopili zmeny, ktoré od objavenia Antarktídy nastali.

Tento kontinent bol oficiálne objavený 28. januára 1820 ruskou lodnou výpravou Fabiana Gottlieba von Bellingshausena. Bellinghausen si zapísal, že videli ostrov aj s malým ostrovčekom, ktorý k nemu patril. „Nemal viac než 20 míľ (cca 32 km), ale jeho nadmorská výška bola 3 960 stôp (cca 414 m). Tento objav tak ďaleko na juhu nás všetkých mimoriadne prekvapil. Pomenovali sme ho ostrov Petra I., na pamiatku veľkého učiteľa Ruska a zakladateľa nášho loďstva.“

Fabian Gottlieb von Bellingshausen

Ľudia rýchlo prišli na to, koľko bohatstva sa na tomto kontinente a v jeho vodách skrýva. Vo veľkom tu začali rybári loviť veľryby a tulene. Na niektorých miestach im koncom 19. storočia dokonca hrozilo vyhynutie. Spory o územie Antarktídy, najmä pre jej veľké zásoby ropy, zemného plynu, zlata, uhlia a medi viedli medzi sebou Argentína, Francúzsko, Veľká Británia,  Austrália, Nový Zéland, Čile aj Nórsko.

V roku 1959 našťastie vznikla medzinárodná Zmluva o Antarktíde (známa ako Antarctic Treaty System alebo ATS) a súvisiace a nádväzné dohody a zmluvy, regulujúce vzťahy medzi štátmi v oblasti Antarktídy. Na účely ATS je Antarktída definovaná ako územie južne od 60. rovnobežky.

Základom je tzv. Antarktická zmluva (Antarktická zmluva o mierovej vedeckej spolupráci a demilitarizácii), podpísaná bola roku 1959 dvanástimi štátmi vrátane Sovietskeho zväzu či Spojených štátov amerických a vstúpila do platnosti roku 1961. Zaručuje ochranu prírody Antarktídy, slobodu vedeckého výskumu v tejto oblasti a vylúčenie vojenskej aktivity na tomto kontinente. Bola prvou zmluvou počas studenej vojny, ktorá obmedzovala vojenskú moc. Pozastavila územné nároky štátov na Antarktídu.

Ďalšie časti medzinárodného dokumentu tvorí okolo 200 dohôd, odporúčaní a opatrení, ktoré boli prijaté na konzultatívnych schôdzkach ATCM (Antarctic Treaty Consultative Meetings), napríklad:

  • Dohoda o ochrane fauny a flóry Antarktídy (1964) (platnosť od 1982)
  • Konvencia o ochrane antarktických tuleňov (1972)
  • Konvencia o ochrane živých morských zdrojov Antarktídy (1980)
  • Konvencia o úprave aktivít v oblasti antarktických nerastných zdrojov (1988) (podpísaná v roku 1988, ale potom zamietnutá a teda neplatná)
  • Protokol o ochrane prírodného prostredia Antarktídy a Dohoda o zákaze ťažby nerastných surovín do roku 2041 (1991) (platnosť od 1998)

Antarktická zmluva
Hlavné dohody Antarktickej zmluvy

Ani tieto dohody však nedokázali zabrániť vzniku, resp. pokračovaniu ekologických problémov, za ktoré nesieme zodpovednosť my ľudia.

Ozónová diera

Asi každému dobré známy problém, ktorý si ľudia začali všímať začiatkom sedemdesiatych rokov. Ozónová diera je oblasť s prudko zníženou koncentráciou ozónu. Hlavnou príčinou úbytku sú zlúčeniny chlóru, brómu, a fluóru, ktoré v stratosfére rozkladajú ozón. Sem sa dostávajú predovšetkým v podobe freónov. Freóny sú obchodný názov zlúčenín používaných, napr. na chladenie (chladničky, mrazničky, klimatizácia), ale aj ako hnací plyn sprejov.

Škodlivé účinky straty ozónovej vrstvy nie sú na prvý pohľad zrejmé. Ultrafialové žiarenie v nežiadúcej dávke vyvoláva rakovinu kože, očný zákal, snehoslepotu a celkovo narušuje imunitný systém.

Ľudia nie sú jedinými obeťami úbytku ozónovej vrstvy. Ultrafialové lúče škodia aj rastlinám. V oceánoch hynie planktón, ktorý tvorí najnižšiu úroveň potravinového reťazca v oceáne. Tým môže byť ovplyvnený všetok život v moriach. Ide tu o tak vážny problém, že už bolo nutné začať ho riešiť.

Situácia v Antarktíde sa začínala postupne zlepšovať vďaka globálnemu zákazu používania chlór-fluorovaných uhľovodíkov (CFC) Montrealským protokolom z roku 1987. Ešte pred dvomi rokmi sa podľa oficiálnej správy OSN ozónová diera začala zmenšovať a odborníci odhadovali, že do dvadsiatich rokov zmizne úplne.

Montreálsky protokol
Ak by freóny neboli regulované vrámci Montreálskeho protokolu, tak by sme do roku 2050 prišli o ozónovú vrstvu.

Minulý rok však tí istí odborníci znovu bili na poplach a oznámili, že sa diera zasa zväčšuje. Neočakávané emisie sa pripisujú čínskym továrňam, ktoré používajú zakázané chemikálie pri výrobe izolačnej peny. Ak bude Čina dostatočne rýchla v zastavení používania týchto látok, škody nemusia byť až také veľké. Zatiaľ však k tomu nezaujala žiadne stanovisko.

Ničenie ekosystémov

Okrem lovu veľrýb je to aj lov morských kôrovcov, najmä krilov, ktoré sú hlavnou potravou tunajších živočíchov a ich nedostatok môže vyvolať spomínanú destabilizáciu antarktického ekosystému.  Viac sme problém s ekosystémami a ich ochranou rozoberali v tomto článku.

Problémom je aj úhyn tučniakov. Vedci zistili, že to súvisí s dlhými obdobiami dažďov, ktoré sa tam predtým nevyskytovali. Mladým tučniakom sa počas nich na perí nedokáže vytvoriť dostatočná vrstva tuku, ktorá by ich ochránila pred mrazom, a keď klesne teplota vzduchu pod nulu, tučniaky  zomierajú na podchladenie.  Obrovské straty však hlásia aj pozorovatelia vzácnych tučniakov cisárskych nielen pre dažde, ale aj pre úbytok potravy (vyjedáme im krevety) a preto, že na hladine oceánu zanechávame ropné škvrny, ktoré sú pre nich smrtiace. Ak sa do nich totiž namočia, čistia si perie od ropy zobákom, a tak sa otrávia.

Ekosystém Antarktídy
Ekosystém Antarktídy

Topenie ľadovcov

Táto téma je síce klišé a spája sa s katastrofickými scenármi, ktoré mnohí podceňujú, ale nie je až taká nereálna. Naznačujú to viaceré štúdie.

Prvá štúdia 

Predstavil ju Eric Rignot z Kalifornskej univerzity v Spojených štátoch amerických. Tá prebiehala od roku 1979 a po štyroch desaťročiach Rignot došiel k jasnému výsledku – Antarktída sa doslova roztopí.

Strata ľadu síce nebola pravidelná, z pohľadu desaťročí však mizol čoraz rýchlejšie. V období rokov 1979 – 1990 to bolo približne 40 miliárd ton ľadu, v období 2009 – 2017 sa počet zvýšil viac ako šesťkrát na 252 miliárd ton.

Množstvo ľadu, ktoré Antarktída stratila v priebehu rokov vyjadrené v mm navýšenia hladiny oceánu.

Za druhú polovicu trvania výskumu sa roztopil o 280 percent viac ľadu ako v rokoch 1979 – 1999. Vzhľadom na to, že roztopený ľad sa vlieva do Antarktického oceánu a klimatické zmeny zasahujú aj Antarktídu, dokázal Rignot vypočítať, o koľko sa zvýši hladina morí.

V prípade, že by došlo k úplnému roztopeniu najjužnejšej časti na Zemi, tak by voda na celom svete stúpla na úroveň 57 metrov.

Štúdia sa zamerala na 176 rôznych povodí okolo Antarktídy. Zistilo sa, že topenie je značnejšie v oblastiach, kde na okraje ľadovcov zasahuje teplá slaná voda.

Ďalšou nepríjemnou skutočnosťou v štúdii bolo to, že východná časť Antarktídy, ktorú vedci doteraz považovali za relatívne bezpečnú a nemennú, taktiež v sledovanom období postupne prichádzala o ľad.

„Neočakával som, že aj východ kontinentu prispeje takou veľkou časťou k celkovému podielu roztopeného ľadu. Topenie totiž pretrváva v najviac zraniteľných častiach Antarktídy. U nich je predpoklad, že v najbližšom storočí alebo dvoch stúpne hladina morskej vody omnoho viac,“ hovorí Rignot.

Druhá štúdia

Uverejnil ju vedecký časopis Nature Geoscience. Táto štúdia porovnáva stratigrafickú mapu antarktického ľadu s astronomickými pohybmi planéty a vychyľovaním zemskej osi.

Richard Levy z univerzity v novozélandskom Wellingtone a Stephen Meyersová z univerzity v americkom Wisconsine vytvorili mapu Antraktídy spred 34 miliónov rokov späť, keď toto územie začal pokrývať ľad a následne aj jeho postupné miznutie, spôsobené vychyľovaním osi Zeme.

Počas skúmania prišli na to, že morský ľad, tenká zmrazená vrstva oceánskej vody, ktorá obklopuje Antarktídu, tvorí akúsi ochrannú bariéru medzi pevninovým ľadom nachádzajúcim sa hlboko v zemi a teplejším oceánom, ktorý obklopuje kontinent.

Obaja vedci navyše prišli s názorom, že čoraz väčšie hodnoty oxidu uhličitého v atmosfére a prípadná redukcia morského ľadu by mohli viesť k úplnej nestabilite celej ľadovej plochy. Inými slovami povedané, pevninový ľad ukrytý hlboko v zemi by od teplej oceánskej vody už nechránilo nič.

„V prípade, že naše snahy rapídne znížiť emisie nebudú úspešné a priemerná teplota na Zemi sa zvýši o dva stupne, morský ľad zmizne a my vkročíme do obdobia, ktoré možno porovnať s ranným až stredným miocénom spred 14 miliónov rokov, kde boli teploty oproti predošlému obdobiu vyššie o 3 – 4 stupne, pričom zvýšené boli aj hladiny oxidu uhličitého a vody v oceánoch,“ varuje štúdia.

Ak by sa roztopila Antarktída aj Arktída malo by to takéto následky.

Súčasné hodnoty morského ľadu sú najnižšie od začiatku pozorovaní spred 40 rokov. „Všetky tieto údaje naznačujú, že pokiaľ oň nechceme prísť, čo najskôr musíme niečo robiť s emisiami,“ uzavrel Levy.

Tretia štúdia

Viac ako tri štvrtiny kontinentu sú lemované ľadovými policami (šelfami). Táto štúdia objavuje nové zraniteľné miesta, ktoré by steny Antarktídy mohli zhora aj zdola oslabiť.

Po väčšinu roka sú polárne oblasti Zeme pokryté ľadom zamrznuté. Ale v miernych letných dňoch sa povrch ľadu začína topiť, odteká do priehlbín a vytvára tieto krásne, ale problematické útvary, ktoré nazývame supraglaciálne jazerá.

Modré jazerá na Antarktíde

„Teplá voda vystúpi na hladinu oceánov a potom útočí na spodnú stranu ľadových políc a ničí ich v tých najtenších a najzraniteľnejších miestach. Asi tri štvrtiny Antarktídy sú obklopené plávajúcimi ľadovými šelfami, ktoré sú ohrozené,“ vysvetlila glaciologička Karen Alleyová z College of Wooster v Ohiu. 

Ešte lepšie tento jav vysvetľuje glaciológ Ted Scambos z Univerzity v Colorade. „Vidíme, ako teplá voda vyrezáva kanály do spodných častí políc a narúša ich celistvosť. Je to tak, ako keď urobíte ryhu do sklenej police v jej najtenšom bode. Nemusí sa rozlomiť hneď, ale časom sa to určite stane.“

Efekt „obrátených riek“ bol odpozorovaný už v roku 2016. Vedci vtedy hovorili o kanáloch, ktoré spôsobujú štiepenie ľadu. „Dospeli sme k záveru, že bazálne kanály sa môžu rýchlo vytvoriť v dôsledku prenikania teplej oceánskej vody. To môže štrukturálne oslabiť ľadové šelfy a spôsobiť ich topenie,“ tvrdili  pred tromi rokmi autori vtedajšieho výskumu, ktorý tiež viedla Alleyová. Okolnosti vzniku bazálnych kanálov však v tom čase neboli odhalené.

Ilustrácia tečúcej vody pod antarktickým ľadom. 
Modré bodky označujú jazerá, čiary ukazujú rieky.  Zdroj: NASA

V skutočnosti cez satelitné údaje z januára 2017 vedci identifikovali neuveriteľných 65 000 jazier a rybníkov rozmiestnených po východnom antarktickom pobreží. „Takmer všade, kde sme sa rozhliadali, vidíme jazerá,“ hovorí autor hlavnej štúdie Chris Stokes, glaciológ na Durhamskej univerzite vo Veľkej Británii, „a to nás prekvapilo.“

Čo môžeš urobiť ty?

  • Zníž svoju uhlíkovú stopu, viď návody v našich článkoch.
  • Nekupuj výrobky z krilov, napr. ako kŕmivo do akvárií, návnady pre športových rybárov, v gastronómii a vo farmateutickom priemysle (najmä krilí olej).
  • Nekonzumuj mäso z veľrýb alebo iných morských rýb lovených vo vodách Antarktídy.
  • Nekupuj, nepoužívaj ani nerozoberaj chladničky, mrazničky či klimatizácie vyrobené pred rokom 1996. S veľkou pravdepodobnosťou budú obsahovať ako chladivo freóny. Ako chladivo ich spoznáte pod označením R22. Ak náhodou takú vlastníte doma, zabezpečte jej ekologickú likvidáciu.
  • Recykluj! Niektoré výrobné procesy potrebujú využívať rozpúšťadlá alebo hnacie látky na výrobu stlačeného plynu. Okrem iného recyklácia tiež redukuje uhlíkovú stopu.
  • Snaž sa znížiť aj svoju odpadovú stopu. Plastový odpad žiaľ končí aj vo vodách Antarktídy, kde spôsobuje problémy veľrybám a iným morským živočíchom. Informácie ako na to nájdeš v našich článkoch o redukovaní odpadu.

Ak sa ti článok páčil, navštív našu FB stránku ECO HERO Magazine, a klikni na „páči sa mi to“, nech ti neuniknú žiadne novinky a nápady, ako môžeš pomôcť bojovať proti najzávažnejším problémom životného prostredia.

Zdroj: Coolantarctica.com , Arstechnica.com, TheGuardian.com, vedanadosah.cvtisr.sk, Wikipedia.org

Diskuze

Přejít nahoru